Po piaty raz vás pozývam do zákulisia, na javisko, ale aj do hľadiska divadla, ktoré sa zrodilo na Vianoce v roku 1963 v dvojtisícovej západoslovenskej obci Radošina. V predchádzajúcich štyroch Kronikách komika som vás, našich čitateľov a divákov, po desaťročiach zoznamoval s Radošinským naivným divadlom a skoro so všetkým, čo tak či onak súviselo s týmto malým kultúrnym telesom od vzniku až po koniec deväťdesiatych rokov minulého storočia. V dobrej divadelnej kondícii, hoci aj s nečakanými udalosťami, sme žili a šťastne spolu s divákmi prežili prvé desaťročie dvadsiateho prvého storočia. Ponúkam vám kronikársky či autorský doklad a záznam o našom divadelno-ľudskom účinkovaní.

Boli také časy (a možno aj sú), keď sa autor cenil nie na základe tvorby, ale hlavne podľa „miery osobnej občianskej angažovanosti“. Nečudo, že dosť často takáto angažovanosť u dobových kritikov a neskôr aj u historikov úspešne zahmlila aj samotnú tvorbu. Stávalo sa to vždy vtedy, keď to „občianske“ malo byť dôležitejšie ako „tvorivé“. Často aj mne z okolia doliehalo do uší: Treba sa vyjadriť k dobe a k významným udalostiam. Neviem, či sa mi podarilo vypočuť tieto volania. Ale zato k divákom, ktorí tú dobu spolu s nami žili a možno aj tvorili, som sa vždy usiloval vyjadriť nahlas a zrozumiteľne, o čom hádam nájdete drobné záznamy aj v tejto knižke. Bol som spolu s divadlom pri tom, keď našu prácu sledovali desaťtisíce divákov, ktorí nám v hľadiskách dávali najavo, čo si o nej myslia. Z toho sme mali spravodlivý pocit, chvíľami aj veľkú radosť, teda priam nemalú pasiu. To nám viac-menej vždy potvrdzovalo zmysel našej existencie a divadelného pôsobenia. A ešte čosi. Radošinské naivné divadlo stále neodchádza do histórie. Totiž nemáme kedy. Skoro dennodenne nás čaká pekná javisková práca a zároveň aj vy, naši diváci (a teraz aj čitatelia). Tak sa ešte chvíľu spolu tešme. Dobrý deň (či čo je v tejto chvíli).

Stanislav Štepka