Tridsaťšesťročný Péter Garren je spisovateľ  a práve sa odhodláva napísať prvé veľké dielo, ktoré by obsiahlo všetky problémy života Európy. Jedného dňa  vo svojom parížskom byte začuje z rádia hlas. Neznámy rečník škrekľavo žaluje, odsudzuje, obviňuje, Garren mu však sotva rozumie a čoskoro by naňho zabudol ako na zvláštne divadelné predstavenie. Keď však príde na večierok k priateľovi, postupne zisťuje, že hlas je v spoločnosti prítomný, že už zasiahol každého rozmýšľajúceho človeka, každú oblasť života. Čosi sa začalo – a nastávajúca premena bude hrozivejšia, než by si bol vedel predstaviť, lebo znamená koniec kultúry, koniec dovtedy známeho sveta.

„Ja rozumiem moci a mám ju rád, čítal som Machiavelliho knihu, je to poučný a moderný autor. Lenže nemožno zároveň podvádzať aj vládnuť. Práve to je tragédia sveta, že človek, ktorý teraz prináša premenu, klame. To je veľký problém. Mimoriadne plynulo, dynamicky a presvedčivo klame. Krvilačnosť a dychtenie po moci sú zakaždým poznávacími znakmi veľkých beštií, a to s krvilačnosťou a túžbou po moci sa ešte dajú uzatvárať dohody. Aj Richard Levie srdce bol krvilačný a aj Panna Orleánska bažila po moci. Lenže neklamali. A to je obrovský rozdiel. Predstavte si veľkorysého obchodníka, ktorý postaví ohromnú firmu, v ktorej majú všetci zamestnanci jedinú úlohu – systematicky podvádzať zákazníkov... Tá firma skôr či neskôr skrachuje. Zákazníkov možno oklamať raz, možno dvakrát, no tretí raz ich celkom isto podviesť nemožno, pretože už neprídu alebo pobežia na súd. Všetky správy, čo sa ku mne dostali, dokazujú, že ten človek, ktorý sa teraz rozkričal do sveta, a rozkričal sa tak hlasno, ako pred ním sotvakto, klame. Predstavte si Alexandra Veľkého, ktorý sa neteší z toho, že vytvoril svetovú veľmoc, ale z toho, že sa mu podarilo podviesť Grékov... Predstavte si Napoleona, ktorý napokon v jednom kuse šiel hlavou proti múru, že si láme hlavu nad tým, ako by preľstil ten múr...“