Láska, vesmír, život a smrť – sú veci, o ktorých by sa mal otec porozprávať so svojím takmer dospelým synom. Georg nemal ani štyri roky, keď o otca prišiel. Vo veku 15 rokov sa mu dostanú do rúk listy, ktoré napísal jeho otec tesne pred smrťou. Vzniká tak zvláštny dialóg medzi otcom a synom ponad priepasť času. Prostredníctvom listu Georg spoznáva svojho otca, jeho vnímanie sveta „ako jednu obrovskú rozprávku, v ktorej musíme všetci hrať podľa pravidiel, aj keď im nemusíme nutne rozumieť“. Rozprávanie je pretkané príbehom o tajomnom dievčati s pomarančmi, ktorú zamilovaný Georgov otec všade hľadá a ktorej totožnosť je zahalená rúškom tajomstva až do poslednej chvíle. Príbeh o hľadaní aj ceste, o zmysle života...

„Nechoď na mňa s tým, že príroda nie je zázračná. Nehovor mi, že svet nie je rozprávka. Ten, kto to nepochopil doteraz, možno si to uvedomí, keď sa rozprávka začne chýliť ku koncu. Vtedy má totiž poslednú šancu strhnúť si klapky, poslednýkrát si neveriacky pretrieť oči a oddať sa zázraku, s ktorým sa o chvíľu rozlúči a ktorý opustí. Verím, že mi rozumieš, Georg. Nikto neplače pri rozlúčke s Euklidovou geometriou a periodickým systémom atómov. Nikto neuroní slzu, keď ho odpoja od internetu alebo veľkej násobilky. Človek sa lúči so svetom, so životom, s rozprávkou. A s hŕstkou ľudí, ktorých má naozaj rád“.