Osobitosť a svojbytnosť tejto nenápadnej poézie je v mĺkvom pozorovaní sveta. Štrbina, cez ktorú sa díva ľudské oko, je zároveň trhlinou. Naliehavosť a napätie sa stupňuje v krehkosti zachytenia prítomného okamihu, v nehlasnom žmurknutí prelamujúcom ticho. V objektíve oka sa odráža pominuteľnosť chvíle a nástojčivá, nemá mágia vecí. Výsledný obraz (krátko pred jeho zmiznutím) má byť zbavený akejkoľvek štylizácie. Na nepatrnej ploche básne sa však vynára neopakovateľná atmosféra záblesku. Najdôležitejšie veci sú nevysloviteľné. Adamuščinove básnické momentky sú prežité a zvnútornené analógie ticha. Fotografie Peter Župník. leírás elrejtése