Autor Marián Tkáč vo svojom spise uvažuje o historickom postavení mesta Nitry a jej veľkom význame pre dejiny slovenského národa. Považuje ju za kontinuálne trvalé centrum slovenského duchovného, hospodárskeho, politického a štátneho života.

Úryvok z prvej kapitoly Kontinuita dejín

[...] Chýba nám vlastná, nespochybniteľná niť našich dejín. Pevný bod, miesto, okolo ktorého či v ktorom sa odohrávali. Je taký bod? Je ním zrejme Nitra...

Nekriticky zotrvávame predovšetkým pri anachronizme „Veľká Morava“, ktorým nám iní pomenovali obdobie rokov 833 – 907, teda len zhruba tri štvrtiny inak veľmi úspešného storočia, v ktorom sa Sloveni/Slováci na čele so svojimi panovníkmi správali ako suveréni strednej Európy. Zavedenie tohto pomenovania Čechmi, pričom na českej strane v poslednom čase už bez prívlastku „Veľká“ (Morava), treba zo slovenského hľadiska považovať za exonymum, ktoré sme nekriticky prebrali, zotrvávame pri ňom, dali sme si ho dokonca do preambuly ústavy. Toto pomenovanie sa stalo mýtom takým zažitým, že žiadať o jeho zanechanie a nahradenie výstižnejším pomenovaním, bližším k pravde, môže sa zdať „bláznovstvom“. Veď celý svet doteraz hovorí – alebo, pravdaže, skôr nehovorí nič alebo len okrajovo – o približne sedemdesiatich štyroch rokoch ako o „Veľkej Morave“ či „Veľkomoravskej ríši“. A naši západní susedia ponúkajú svetu aj takýto opis dejov, ktoré sa vtedy diali: „Moravský princ Rostislav požiadal Byzanciu o misionárov, aby jeho ľud učili kresťanstvo. Dvaja misionári, Cyril a Metod, priniesli ľudu do Česka a na Moravu abecedu zvanú cyrilika.“5 Pravdu má Pavel Dvořák: „Dejiny... stoja na tenkom ľade, sú plné dohadov a domnienok, v mnohých prípadoch podobných onej stokrát opakovanej lži, ktorá sa časom stáva pravdou.“

Dokážeme toto „bláznovstvo“, ktoré je však základným východiskom pre poslovenčenie našich dejín, a teda aj prítomnosti a budúcnosti – zniesť zo sveta? Dokážeme v záujme pravdy prepísať, zrekonštruovať naše dejiny, vymeniť učebnice dejepisu, nakrútiť dokumentárne filmy, dať do povedomia sebe i svetu skutočne slovenský pohľad na slovenské dejiny? Dokážeme kriticky hodnotiť, ale apriori neodhadzovať všetky závery vzácnych slovenských prvohistorikov tak, ako to robia všetci okolo nás? „Dotýkať sa ustálených pojmov, revidovať už všeobecne prijaté tézy znamená vystaviť sa riziku tvrdej, dakedy až nepríčetnej reakcie zo strany určitej časti vedeckej obce.“7

Je po tom a pri tom všetkom (učebnice, už dosť zakorenená tradícia, dokonca aj preambula ústavy s „Veľkou Moravou“) vôbec možný radikálny obrat vo výklade našich dejín? Nuž, je priam nevyhnutný, ak sa chceme vymaniť z vyslovene českého výkladu našich dejín. „Kým české dejiny sú viac-menej jeden nepretržitý príbeh, naše dejiny, to je niekoľko príbehov dokopy.“8 Keďže pre mnohých sú už všetky cudzie pomenovania našich historických reálií – exonymá – raz a navždy dané, prebrané a akceptované, bude to vyžadovať odvahu oprášiť či nanovo zaviesť a používať endonymá, názvy vlastné, ktoré si dáme my. Bude nám chýbať, ako obyčajne, odvaha? Alebo sa nezľakneme a pustíme sa do zápasu o vlastný výklad našich dejín? O poriadok v našej historickej terminológii?

Úryvok zo záveru knihy

Ak Slovensko a Slováci sú subjektom dejín, ak sú subjektom dejín Uhorska, ak majú právo na vlastný výklad dejín, treba začať poriadkom v terminológii. Pomenujme Pribinovu dŕžavu na oboch stranách rieky Moravy napríklad ako Nitravu a dŕžavu z čias kráľa Svätopluka napríklad ako Veľkú Nitravu (jeho ríša bola veľká a vládol jej z Nitry). Lebo tu, v tomto bode, je východisko všetkých ostatných slovensko-českých diskusií či sporov, lebo tu je „gruntovný“ – ako by povedal Vladimír Mináč – uzol čechoslovakizmu: v samom názve „Veľká Morava“. Nie, nenárokujem si, nemám ambíciu niečo určovať. Nanajvýš navrhovať a o návrhoch diskutovať. leírás elrejtése