Nová kniha Anny Ondrejkovej je veľmi znepokojivá, až apokalypticky vyznievajúca básnická skladba. „Bez nadpisov: vysvetlivky chýbajú“. Príbeh „havrany anny“, ktorá sa „vracia k pravému menu, bez masky“, ktorá túži „byť nahá a krvavá ako v prvú noc“. „Pôvodný jazyk“ tej, ktorá „sa pohla k frontovej línii“, „prežila smrť matky“. „Ne/skutočnosť spoza snového / rehoľného javiska“, kde sa „deje začínajú vstupom do zrejúcej / zimy, do krvavého, do oka“.

Ak sa však napriek autorkiným „začernetým, horkým“ víziám videným cez desivý „priezor do zajtrajška“, napriek všetkej krvi, ktorou sú verše omývané, ponoríme do textu dostatočne hlboko, lyrickú hrdinku v ňom uvidíme „čistú ako odokrytú lonovú kosť“.